Ona sedí na zadnom sedadle jeho červeného auta, zatiaľ čo on vonku fajčí a zamyslene sa na ňu díva. Možno práve toto je posledný krát, čo sa stretli. Ale ani jeden z nich to nemôže s istotou povedať pretože sa lúčili už aspoň 100 krát. On jej pomohol vyrásť a ona bola prvý človek, ktorý musel vedieť, že sa mu niečo podarilo. On začína práve žiť novú etapu svojho života a ona prestala veriť v ľudí a na zázraky všeobecne. On ju pred časom pomyseľne vyškrtol zo zoznamu svojich obľúbených ľudí a ona sa nikdy predtým necítila osamelejšia. Už si nie sú blízki ako kedysi. Už si nevolajú každý večer a nestretávajú sa 4 krát do týždňa. Ani piatkové úniky už nie sú ich spoločné. A napriek tomu sú tu spolu. A tak sa ani nedá povedať aký je medzi nimi vzťah. Proste len sú. Dvaja ľudia, čo kedysi mali tak máličko spoločného dnes nemajú spoločné takmer nič.
Pozrela sa naňho a pritlačila sa nosom ku sklu auta. „Tak toto je ten človek čo mi ukázal, ako sa žije a zároveň všetko zničil...“ Pomyslela si, a znova sa oprela o sedadlo.
„Neviem, či ešte nájdem niekedy človeka, ktorý vie robiť také veci ako ty...vlastne viem.. viem, že ho už nenájdem.“ Povedal jej on keď sa obaja tlačili na zadnom sedadle držiac jej tvár v dlaniach. Zrazu sa jej pred očami premietlo všetko čo spolu zažili. A prišlo jej smutno. Nie z toho, že už nie sú spolu. Prišlo jej len ľúto toho vzťahu, ktorý mali. Bol tak krásne jedinečný, že sa jej chcelo plakať od smútku a dojatia zároveň, všetko naraz vykričať a zároveň mlčať, utekať aj zastať a už sa nepohnúť, vždy keď si naň spomenula...toto sa stalo pred rokom, a ešte stále to občas skúšajú zúfalo zachrániť. Teda ona. On nevie, že také niečo robí. Keby jej niekto pred rokom povedal, že bude jeden z najosamelejších ľudí na tomto svete neverila by...hlavne čo sa jej týka.
Komentáre